Rozvrat sekulárneho štátu

Slovensko sa zmieta v kríze, akú v histórii naše územie už dávno nezažilo, a netýka sa jednej oblasti, ale mnohých- ekonomiky, morálky, spôsobu riadenia štátu, zamestnanosti, dôvery v elity, demografie,...

Zo Západu sme prijali cudzácky sekulárny model štatu, vzišlý z protestantizmu, osvietenstva a moderného judaizmu, ktorý nielenže podľa mňa nedokáže riešiť naše problémy a zabezpečiť prežitie štátu a spoločnosti, ale ani nás nedokaže urobiť šťastnými, lebo je v rozpore s našou vlastnou kultúrou, a jej hodnotami, hodnotami našich ctihodných predkov.

Naši predkovia boli všetkým možným, len nie sekulárnymi. Zdravili sa náboženskými pozdravmi, väčšinou. Na námestiach budovali symboly náboženstva, na verejnosti usporadúvali procesie, púte, aby demonštrovali, že Bohu prináleží panovať nad spoločnosťou a patria mu verejné prejavy úcty, od ľudu, i vládcov.

Nič bez Boha, nič proti Bohu. To bolo heslo našich predkov. Náboženské odkazy vkladali do všetkých významných dokumentov (porovnajte, koľko odkazov na Boha, Krista, katolicizmus, Pannu Mariu obsahuje napr. preambula našej ústavy...) rovnako ako do bežnej reči.

Po 89 naše elity, s podporou moderných ,,katolíkov", médii, a Západu tu presadili zo zahraničia cudzie poňatie štátu, ktoré je v rozpore s našou vlastnou tradíciou a historickou skúsenosťou.

Výsledkom je, podľa konzervatívcov, rozvrat. Kríza autority. Kedysi nad sudcom vysel veľky kríž, v katolíckych krajinách. Pripomínal to, že súd má autoritu od Boha na obranu spravodlivosti v spoločnosti. A zároveň pripomínal sudcovi, že nad ním je Boh, a preto musí byť pozorný, neúplatný, rozhodovať spravodlivo. Inak riskuje vlastné zatratenie.

Je zaujímavé, ako ešte v 19. storočí súdy v našej monarchii často rozhodli dokonca proti záujmom Habsburgovcov, ktorým nenadbiehali. Rozhodli spravodlivo, v súlade so zákonmi. Od vzniku Československa súdnictvo prežíva úpadok, s postupujúcou sekularizáciou. Dnes prežívame krízu spravodlivosti v našej krajine, ľudia strácajú dôveru v súdnictvo. Koľko reforiem sa už robilo, a koľko sa bude robiť? A nepomohli, a ani nepomôžu. Čo čakať, keď sme Boha vyhnali zo súdov? Čo majú robiť obyčajní ľudia? Ako sa domôžu spravodlivosti? Ako ich štát ochráni?

Kedysi v katolíckych krajinách, v školách, na stene vyseli kríže, deti sa modlili. Kríž pripomínal učiteľom to, že byť učiteľom je poslanie od Boha, a to, čo urobia môže často ovplyvniť deti na celý život, v dobrom i v zlom, preto majú veľkú zodpovednosť pred samotným Bohom. Učiteľ musel byť i morálnou autoritou.

Úlohou vzdelávanie dnes často je i podsúvať relativizáciu hodnôt, kritické myslenie a nekatolícke nauky. Na Západe majú i sexuálnu výchovu. Ale čo je prvoradou úlohou vzdelávania? Socializácia. Predať deťom skúsenosti predkov, ich vieru, náboženstvo, hodnoty, postoje a tradície. Preto pred osvietenstvom patrilo školstvo pod kontrolu Cirkvi a tak by to malo, podľa mňa, byť i dnes (i keď dnes sa samotná Cirkev zmieta v kríze, vplyvom prieniku liberálnych hodnot, ale o tom inde).

Avšak my dnes často potrebujeme vychovávať otrokov systému, otrokov konzumu a otrokov tolerancie. Učia, alebo neverecké elity by chceli nás učiť kritickému mysleniu, ale nie voči konzumu, liberalizmu, ale voči objektívnej pravde, voči naboženstvu, voči tradíciam.

Učia nás liberálnym slobodám, ktoré nás zotročujú. Keď deti vyrastú chýbajú im potom dôležité veci. Disciplína, aby si vedeli odložiť pôžitky, aby dokázali plniť svoje záväzky a povinnosti. Nevedia niekedy, čo znamená česť, skromnosť, pokora. Vytráca sa zo spoločnosti úcta a jej prejavy medzi ľuďmi. Naši predkovia boli veľmi pokorní, asi by s ich pokorou v dnešnej spoločnosti nedokázali ani existovať. Avšak ich spoločnosť, založená na pokore prežila, kým naša sa rúti do záhuby.

Väznice sú plné. Koľko ľudí sedí za neplatenie alimentov. Niečo v spoločnosti nefunguje, keď ani zákony a represie nedokážu zabezpečiť to, čo v dávnej minulosti fungovalo úplne prirodzene. Spoločnosť je v rozvrate, rodina je v rozvrate. Západný sekularizmus nás doviedol do slepej uličky.

Vychádza z mylných názorov. Nechajme ľudí tak, oni si nájdu správnu cestu. Odhodme skúsenosti predkov, nevychovávajme deti, odmietnime objektívnu pravdu.

Samozrejme, to neni len tak. Prečo média a oligarchia, ktorá ich vlastní tak podporuje sekulárny štát, proti našim tradíciam? No, lebo v ňom sa najlepšie zarába, na úkor spoločnosti a ľudí, podľa mňa.

Koľko exekúcii prebieha aktuálne na súkromný majetok? 1,5 milióna, ako ktosi niekde tvrdil? Naša kresťanska tradícia v minulosti obmedzovala úžeru, pôžičky a zadlžovanie. A dnes? Koľko ľudí prišlo o byty a majetky po novembri? Koľko Rómov z vylúčených komunít sa dostalo do otroctva exekúcii, kedy sa im už ani pracovať neoplatí? A nielen ich. Koľko prišlo o nehnuteľnosti, a teraz sú z toho celospoločenské problémy? Keď tu zavádzali sekularisti americký hospodársky model, tak nám vraveli, že to je problém tých, čo prichádzajú o nehnuteľnosti, a dostávajú sa do dlhov, dnes vidíme, že sa to týka všetkých, lebo tézy liberálov, libertariánov a nekonzervatívcov sú blud, neexistujú izolovaní jedinci, všetci sme prepojení, rovnako ako naše životy. Problém druhých sa nakoniec dotkne i nás. Ale vlastne zase ide o to, prečo média širili tieto liberálne tézy, zase vyhovovali len oligarchom a tomu, aby zarábali, myslím si.

Náboženský štát, po stáročia vlastný a drahý našim ctihodným predkom je dnes úhlavný nepriateľ médii a elít. Podľa  mňa preto, že stojí proti záujmom oligarchov, sleduje záujmy všetkých, patriarchálne ochraňuje slabších a zraniteľných, a nezastupuje ekonomické záujmy úzkej elity, ale všetkých a celej spoločnosti.

A potom nás vedú a vychovávajú k extrémnej tolerancii. Musíme byť tolerantní k tomu rozvratu, k útokom na naše hodnoty, náboženstvo, identitu, k pošlapávaniu ľudskej dôstojnosti a k ponižovaniu ľudí, k excesom oligarchov. Systém, ktorý nám vyhovuje si predsa rozvracať nenecháme nejakými katolíkmi, nie?

Kristus musí opäť panovať v našej spoločnosti, potom budeme môcť obnoviť celospoločenský zmier, harmóniu medzi ľuďmi, solidaritu a súdržnosť, a našu silu a dosiahnuť spokojnosť a šťastie.. I keď to s nami vyzerá zle, som presvedčený, že hodnoty a tradície našich predkov, ktoré nás urobili silnými a veľkými, a ktoré nás doviedli k slávnym a hrdinským činom, rovnako ako k šťastnému a spokojnému životu sú stále hlboko v našich srdciach živé, ako plamienok, ktorý sa opäť môže rozhorieť, ako požiar v buši.  

A opäť pozdvihneme hlavy. Hrdo a vysoko.